Niektoré pravdy nezostávajú ukryté preto, že ich niekto chráni – ale preto, že ich nikto neočakáva.
Hermiona Jean Grangerová – často označovaná za najbystrejšiu čarodejnicu svojej generácie – pôsobila ako výnimočný úkaz. Dievča z muklovskej rodiny, ktoré prišlo na Rokfort a okamžite zažiarilo svojím talentom, vedomosťami a vôľou.
Ale čo ak jej príchod do čarodejníckeho sveta nebol len výsledkom náhody či genetickej výnimky?
Čo ak jej pôvod nebol taký „nemagický“, ako sa na prvý pohľad zdalo?
A čo ak sme celú tú dobu hľadeli na niekoho, kto sa do sveta kúziel nevotrel ako cudzinec, ale sa doň vrátil ako dedič, ktorý si len nepamätal, že mu právom patrí?
Jedna jediná veta… a záblesk zabudnutej minulosti
V šiestom ročníku sa odohrala nenápadná scéna, ktorú si nie každý všimol. No časom začala rezonovať medzi pozornejšími fanúšikmi.
Profesor Slughorn, známy svojím obdivom k slávnym rodinám, sa Hermiony počas hodiny elixírov opýtal, či je príbuzná Hectorovi Dagworthovi-Grangerovi – zakladateľovi prestížneho Elixírového klubu.
Hermiona pohotovo odpovie, že pravdepodobne nie, keďže pochádza z muklovskej rodiny.
Ale naozaj si tým bola istá?
Alebo to bola len odpoveď, ktorú sama považovala za fakt, pretože jej rodičia boli – zdanlivo – obyčajní ľudia?
Cez šmuklov späť k čarodejníckej krvi
Vo svete Harryho Pottera existuje zaujímavá a často prehliadaná skupina ľudí – šmukli.
Sú to potomkovia čarodejníkov, ktorým mágia vyhasla, no napriek tomu dokážu vidieť a vnímať čarodejnícky svet – nie ako cudziu realitu, ale ako niečo zvláštne známe.
Predstavme si, že Hector Dagworth-Granger si vzal čarodejnicu a ich potomkovia – hoci šmukli – niesli v sebe spiacu mágiu. Tá sa prebudila až po generáciách. Naplno sa prejavila v Hermioninom narodení.
Semienko, ktoré driemalo celé generácie, kým sa jedného dňa opäť neprebudilo – v Hermioninom narodení.
Ako sa muklovskí zubári tak ľahko dostali do Šikmej uličky?
Existuje ďalší detail, ktorý možno nie je na prvý pohľad podozrivý, no pri bližšom zamyslení vyvoláva otázky.
Ako je možné, že Hermionini rodičia – obyčajní zubári – sa bez problémov pohybovali v čarodejníckom svete, rozumeli jeho základným pojmom, vedeli navštíviť Šikmú uličku, cestovali Rokfortským expresom a poznali slová ako „elixír“, „metlobal“ či „kúzla“?
Na rozdiel od Petunie Dursleyovej – ktorá magický svet odmietala – sa Grangerovci v ňom pohybovali s podozrivou ľahkosťou. Akoby im bol blízky. Možno boli šmukli – zabudnutí potomkovia čarodejníkov, ktorí síce stratili moc, ale nie pamäť.
Čo ak boli – bez toho, aby o tom vedeli – šmukli?
Potomkovia čarodejníkov, ktorí dávno stratili spojenie s magickým svetom, no ich pamäť prežila v podobe podprahových vedomostí, rodinných legiend a zvláštnej náklonnosti k veciam, ktoré iní považovali za výmysel.
Hermiona – nie výnimka, ale pokračovanie
Ak by bola Hermiona skutočne dieťaťom dvoch muklov bez akejkoľvek čarodejníckej minulosti, jej prípad by bol anomáliou.
Ale ak bola prvou čarodejnicou po generáciách tichých šmuklov, všetko do seba začína zapadať.
Jej výnimočná inteligencia, nenásytná túžba po poznaní, schopnosť učiť sa a chápať magické koncepty už v prvom ročníku… dokonca aj jej emocionálna väzba k svetu kúziel – to všetko môže byť dôkazom, že v nej neprebúdalo niečo nové, ale skôr zabudnuté.
Niečo, čo jej krv poznala, no myseľ si už nespomínala.
Záver – Hermiona ako most medzi dvoma svetmi
Možno práve preto bola Hermiona vždy tak neochvejne lojálna k obom svetom – muklovskému aj čarodejníckemu.
Možno práve preto sa v nej spájali racionalita vedy a vášeň mágie, empatia a logika, odvaha a múdrosť.
Pretože nebola len „výnimkou zo systému“.
Bola živým dôkazom, že mágia si pamätá, aj keď my zabúdame.
Je mostom medzi dvoma svetmi – dieťaťom zabudnutej vetvy, ktoré po generáciách tmy opäť zažiarilo.