„Tým, ktorí hľadajú moc, daruje Smrť silu.
Tým, ktorí hľadajú pravdu, daruje Smrť zrkadlo.“
— staré riekadlo zo Severu
Človek, ktorý chcel spomínať
V časoch, keď kúzla boli mladé a smrť ešte nosila tvár ženy, žil čarodej menom Efraim Myslorád.
Bol to muž zrodený z bolesti – jeho žena podľahla kliatbe a ich syn zmizol v hlbinách temného lesa.
Efraim, zlomený a zlosti oddaný, sa rozhodol, že nezabudne. Nikdy.
Každú spomienku na svoju rodinu zvečnil do kúzla. Uchovával ich v striebornej nádobe, ktorú vyleštil zo svetla Mesiaca a prachu z hrobov.
Nádobu nazval Mysľomisa.
„Aby som mohol znova cítiť, čo som miloval…“
šeptal každú noc, keď sa ponáral do spomienok.
Ale spomienky sú ako víno – ak ich piješ príliš často, opiješ sa ilúziou.
Efraim zabudol na prítomnosť. Zabudol, že svet sa mení.
A keď zomrel, v jeho Mysľomise sa vlnila už len prázdnota túžby.
Žena, ktorá načúvala smrti
Na opačnom konci krajiny žila čarodejnica menom Cira Ticholíca.
Nehovorila mnoho – len počúvala. Vetru, dažďu, hlasom mŕtvych v noci.
Verila, že medzi svetmi je len závoj, a keď sa ním naučí prechádzať, pochopí zmysel všetkého.
Jedného dňa vstúpila do jaskyne, kde sa šepot ozýval najsilnejšie.
Tam visel Závoj, čierny ako mesačný tieň.
Závoj sa nehýbal vetrom, ale dychom duchov. Tí k nej prehovárali – nie hlasom, ale pocitom.
Cira tam zostala. Nejedla, nespala, len vdychovala slová z druhej strany.
Až kým raz neprekročila prah, ticho ako dych a chladné ako koniec.
Nikdy sa nevrátila.
Ale keď sa Závoja dotkneš prstom… vraj môžeš cítiť jej pokoj.
Muž, ktorý sa nechcel vzdať
Napokon tu bol Ten, ktorého meno sa stratilo.
Bol bohatý, mocný, ale zúfalý.
Jeho syn padol vo vojne a on sa s tým nevedel zmieriť.
Vyskúšal veštenie, elixíry, zakázané kliatby.
Ale smrť mu syna nevrátila.
Až raz našiel Zrkadlo, ktoré nepovedalo pravdu… ale ukázalo túžbu.
V ňom videl svojho syna – živého, usmiateho, objímajúceho svojho otca, ako keby nikdy nepadol.
„Ak sa budem pozerať dosť dlho,“
povedal si, „možno to Zrkadlo zmení svet.“
Zamkol sa s ním v izbe a hľadel…
dni, týždne, roky.
Až sa jedného rána sluhovia preľakli – v miestnosti stálo už len zrkadlo.
A v ňom… ich pán.
Usmievajúci sa. Navždy.
Tri dary Smrti
Nie všetky dary Smrti sú hmatateľné.
Niektoré sú zrkadlami našich duší.
Niektoré ti dovolia vrátiť sa do spomienok.
Iné ti umožnia prekročiť hranicu medzi svetmi.
A ďalšie ti darujú klamlivú nádej, že môžeš žiť v tom, čo si stratil.
Mysľomisa. Závoj. Zrkadlo z Erisedu.
Nie ako nástroje na porazenie smrti, ale ako kroky k pochopeniu, že smrť nie je koniec.
Len iná cesta. Iné dvere. Iný spôsob, ako nájsť pravdu.
A možno práve preto ich Smrť vytvorila…
Nie ako pasce.
Ale ako dary tým, ktorí sú pripravení počúvať.
Pridaj komentár